Je najstarším záznamovým médiom, ktoré sa u osobných počítačov používalo. Prvé počítače PC boli vybavené iba disketovou jednotkou (alebo viacerými disketovými jednotkami) a ako systém, tak i programy sa spúšťali z diskiet a rovnako i dátové súbory vytvorené užívateľom sa ukladali na disketu.
Dnes sa môžeme stretnúť s dvoma druhmi diskiet. Najrozšírenejšie sú 3.5"diskety, majúce pevné plastikové puzdro. Staršie a v súčasnosti už prakticky nepoužívané sú 5.25" diskety, ktoré majú tenký pružný obal.
Disketa pracuje na rovnakom princípe magnetického záznamu ako pevný disk, iba presnosť a rýchlosť čítania záznamu je podstatne nižšia. Je to dané jednoduchšou a lacnejšou konštrukciou tak mechaniky, ako i diskety a tiež tým, že disketa sa vyberá - nie je možné preto dosiahnuť takého presného usadenia diskety, ako je tomu u pevného disku.
Disketa je veľmi tenká krabička obsahujúca pružný magnetický kotúčik. Krabička obsahuje radiálny otvor, nad ktorým sa pohybuje čítacia a záznamová hlava mechaniky a otvor vo svojom strede, v ktorom je kotúč mechanikou uchopený, vycentrovaný a otáčaný. Na rozdiel od pevného disku je disketa priamo určená k výmenám - v počítači je preto zabudovaná mechanika (podobná ako u pevného disku), do ktorej je možné disketu vložiť, nechať ju prečítať a zasa vybrať.
Disketa sa používa pre niekoľko účelov:
Jednotlivé typy diskiet sa rozlišujú nasledovným označením:
Dáta na diskete sú uložené v sústredených kružniciach, ktoré sa nazývajú stopy (trace, cylinder). Na každej stope je pevný počet úsekov, sektorov (sector). Počet sektorov býva 8, 9, 15 alebo 18. Každý sektor má presný počet bytov. Najmenšia prístupová jednotka sa nazýva claster.
Záznamová hustota diskety sa udáva v jednotkách TPI (Track Per Inch), čo znamená hustotu v stopách na palec.
Pred prvým použitím sa musí disketa naformátovať. V tomto procese sa povrch diskety rozdelí pomocou zapisovaných identifikačných značiek na stopy a sektory, prípadne sa zapíšu systémové údaje.